Niet žiadnych pochybností o tom, že so skončením studenej vojny sa zavŕšila aj dlhá etapa svetového rozvoja – 400-500 rokov,
počas ktorých dominovala európska civilizácia. Na ostrí tejto dominancie posupne vystupoval do popredia historický Západ.
Nová etapa sa občas definuje ako postamerická. Prirodzene, rozumie sa nie svet ‘po USA’, tým viac nie bez Spojených štátov.
Je to svet, kde v dôsledku vzostupu iných globálnych centier sily a vplyvu sa znižuje relatívny význam úlohy Ameriky, ako to
bolo v posledných desaťročiach v globálnej ekonomike a obchodovaní. Inou otázkou je už líderstvo, predovšetkým, pokiaľ ide
o otázku dosiahnutia zhody medzi partnermi, schopnosti byť prvý, ale medzi rovnými.
Pre definíciu obsahu formujúceho sa svetového poriadku sa navrhujú aj také termíny, ako mnohopolárny, polycentrický, nepolárny.
Nemáme obavy z toho, že prebiehajúca rekonfigurácia, ku ktorej momentálne vo svete dochádza nevyhnutne povedie k chaosu a anarchii. Dochádza k prirodzenému procesu formovania novej medzinárodnej architektúry – politickej a finačno-ekonomickej, ktorá by zodpovedala novým reáliám.
Surový anglosaský model sociálno-ekonomického rozvoja rovnako ako v 20. rokoch 20. storočia začína zlyhávať. Globálno-finančnú architektúru si Západ v mnohých smeroch vytváral tak, aby v prvom rade vyhovovala jemu. Teraz, keď sme svedkami zmeny finančno-ekonomickej sily a vplyvu, v prospech nových rýchlo rastúcich ekonomík ako Čína, India, Rusko a Brazília do popredia sa dostáva neadekvátnosť tohto systému v nových reáliách. Preto sa vyžaduje finačno-ekonomická báza, ktorá by zodpovedala polycentrickému modelu súčasného sveta.
Po viac ako roku, kedy odzneli tieto slová Sergeja Lavrova (jún 2008) sa dá konštatovať, že finančná kríza úplne potvrdila ich oprávnenosť. Západ rozšíril svoje metastázy medzi celé ľudstvo a pripravuje sa stiahnuť do úzadia. Všetci si teraz musíme uvedomiť, akú úlohu v tomto meniacom sa svete budú zohrávať národy európskeho kontinentu.
V čase, keď čiary zlomu sú čoraz menej jasné, musíme si uvedomiť, že jedinou šancou na to, aby európske národy prežili, je odmietnutie samovražedného „atlantického“ kurzu v prospech rozvoja a rozšírenia spolupráce s Ruskou federáciou, aby tandem „Európa -Rusko“ zabezpečil svetu prosperitu nášho kontinentu v novom mnohopolárnom a polycentrickom svete.
V mnohopolárnom a polycentrickom svete Európa potrebuje jednotu
Zabudnite na politiku, štruktúra sveta zajtrajška sa určuje ekonomikou a demografiou. Pád vplyvu USA ústi do zosilnenia snáh celého radu iných hráčov, konkrétne skupiny BRIC (Brazília, Rusko, India a Čína), ako aj arabského sveta, bohatého na energetické a ľudské zdroje. Obyvateľstvo Zeme, ktoré dnes predstavuje 6,5 milióna miliárd, dosiahne v roku 2050 počet 9 miliárd. Obyvateľstvo Európy, ktoré v súčasnosti predstavuje 728 miliónov obyvateľov (z nich tretina žije za hranicami EÚ) sa zníži na 564- 632 miliónov, čo bude predstavovať 7-8% obyvateľstva planéty a menej ako 20% HDP (rovná sa približne HDP Číny). Ak si napríklad vezmeme iba samotné Francúzsko, v roku 2050 tu bude žiť asi 70 miliónov obyvateľov (0,8 z obyvateľstva celej planéty), vek tretiny obyvateľstva bude vyšší ako 60 rokov a veľká časť mládeže nebude európskeho, ale arabského pôvodu.
V súvislosti s uvedeným, vystúpenie z EÚ a návrat k národnej suverenite sa považuje za najmenej priaznivý zo všetkých možných riešení, napriek presvedčivým tvrdeniam ľudí ako sú Nicolas Dupont Aignant, Paul Marie Couteaux a Jean Pierre Chevènement. Európska únia je na 99%, nedokonalá ale zásluhou nedokonalosti riadenia Bruselu, ktorý je filiálkou „americkej strany“, nazerajúcej na Európu iba ako na kolóniu USA. Američania (ktorých hlavnou snahou je zachovať si dominantné postavenie a ochrániť svoje záujmy) nechcú, aby Európa bola silná a jednotná, schopná nielen odmietnuť nasledovať Ameriku v ich nezákonných kampaniach, ale aj vystúpiť proti nim diplomatickou, aj vojenskou cestou.
Práve z tohto dôvodu Američania vyvíjajú také úsilie, aby vnútili Európe svojho trójskeho koňa (Turecko), ktoré bude zasievať nezhody a destabilizuje formujúce sa zjednocovanie. Netreba zabúdať ani na to, že Turecko (veľkosťou druhá armáda NATO), rovnako ako Izrael predstavuje pešiaka USA na Blízkom východe a zodpovedá za vojenskú okupáciu časti Európy (Cyprus).
To je dôvod prečo Američania urobili všetko pre to, aby presvedčili de Gaulla zrieknuť sa myšlienky jadrovej nezávislosti a vystúpenia z jednotného velenia NATO. Veď nezávislé Francúzsko, prológ k nezávislej Európe, by mohlo vyústiť do ozajstnej katastrofy pre stratégov USA, ktorí by stratili prevahu, získanú počas vojny (okupácia západnej Európy) a panstvo nad západnou časťou Európy.
Práve preto si niektorí stratégovia „americkej strany“ v Európe veľmi dobre uvedomili výhody, vyplývajúce z „odmietnutia“ EÚ, o ktoré sa usilujú s podporou „antiúniových“ a „eurofóbskych“ strán, ako to bolo napríklad v prípade Liberta v Írsku. Nedávno sa napríklad „bruselofób“ Philippe de Villiers pripojil k atlantickej Sarkozyho strane Zväzu za národné hnutie (s otvorene eurofilskými názormi), napriek tom že Sarkozy vrátil Francúzsko do jednotného velenia NATO.
Strata suverenity európskych krajín je dlhý proces, ktorý sa dá rozdeliť na dve hlavné etapy
Prvou z nich sa stal zánik impérií, ktorý vyplýval z Vestfálskeho mieru a dal do popredia taký pojem ako nacionálnosť. Táto „nacionalizácia“ európskych národov vytvorila podmienky pre 30-ročnú vojnu, ktorá pustošila náš kontinet v prvej polovici 20. storočia. Iróniou osudu samotný Vestfálsky mier ukončila 30-ročnú občiansku vojnu v Európe.
Druhou etapou bola regionálna fragmentácia. Tento proces, ktorý nám predstavujú ako progresívny politický jav (regióny sa musia stať finálnym štádiom európskej politickej integrácie) je v skutočnosti výsledkom vonkajšieho politického vplyvu zameraného na oslabenie Európy. Vzniknuté malé zoskupenia nebudú mať vlastnú ekonomickú, ani politickú nezávislosť.Takto to bolo vo východnej Európe, stačí spomenúť Československo, Juhosláviu a ZSSR. Príčiny rozpadu týchto krajín sú prosté: nepatrili do západného klubu.
Paradoxné je, že hlavné „regionalisticky“ naladené európske strany sa čoraz aktívnejšie vyslovujú v prospech rozšírenia NATO a euroatlantickej integrácie. Rovnaké politické línie zdieľajú aj bruselskí komisári, najzarytejší ochrancovia amerických záujmov v Európe.
Prirodzene, Európa, taká, akú ju zamýšľa Brusel, je pravým opakom silnej a nezávislej Európy, akú by sme chceli dosiahnuť my. Európania sa musia sami
vysporiadať so svojím osudom, byť aktívnejší a nielen postranným pozorovateľom.
Preto je potrebné, aby únia existovala aj v skutočnosti, nielen na papieri. Svet zajtrajška bude sotva otvorenejší ako ten súčasný. Pravdepodobne to bude svet konfliktov, názorovo protichodných blokov, území, zón a civilizácií. Kľúčovou úlohou pre Európu vo svete rastúceho napätia bude vytvorenie vlastného systému obrany, ktorý umožní zabezpečiť ochranu svojich záujmov a občanov. V tomto zmysle návrhy prezidenta Medvedeva o vzniku paneurópskeho bezpečnostného systému (zámenou za NATO) sú pre Európu naozaj dôležitou úlohou.
V polycentrickom a mnohopolárnom svete je potrebné odmietnuť NATO a vytvoriť kontinentálny systém obrany
NATO je vojenské zoskupenie, ktoré vzniklo v roku 1949 ako protipól k ZSSR, ako aj preto, aby sa v budúcnosti predišlo podobnej situácii, aká sa utvorila v Nemecku. Vznik tohto zoskupenia na čele s Anglosasmi veľmi rýchlo viedlo k vytvoreniu konkurenčnej organizácii v sovietskom bloku. V roku 1955 bola podpísaná Varšavská zmluva. Dve vojenské zoskupenia, rozdelili svet na dva nepriateľské tábory, v čase, keď de Gaulle sa v roku 1958 rozhodol vystúpiť z angosaského bloku, aby sa venoval rozvoju vlastného jadrového programu.
V roku 1966 Francúzsko vystúpilo z velenia NATO a veliteľský štáb sa presťahoval z Paríža do Bruselu, kde zostáva dodnes. V Belgicku sa tak ocitli európske inštitúcie, rovnako ako aj inštitúcie NATO. Vrátiť sa do lona aliancie sa Francúzsko rozhodlo o tridsať rokov neskôr. Rokovania o návrate krajiny do jednotného velenia NATO začal Jacques Chirac v roku 1995 a definitívne tento proces zavŕšil Nicolas Sarkozy 17. marca 2009.
Bolo by užitočné zamyslieť sa nad dôvodmi, ktoré viedli Francúzsko k návratu do NATO ako jedného z kľúčových hráčov. V súčasnosti aliancii zostali iba dve funkcie, pričom obidve otvorene zodpovedajú záujmom Spojených štátov a zjavne sú v rozpore so záujmami Európy.
Predovšetkým, aliancia sa pre Ameriku stala zbraňou na podmanenie Európy. V tomto zmysle prebehlo rozšírenie aliancie smerom na Východ a pripojenie nových krajín (novej Európy) pod rúškom falošného strachu pred ruským imperializmom, ktorý v skutočnosti neexistuje, ale zostáva v mozgoch ľudí vďaka úsiliu amerických stratégov.
Pod zámienkou euroatlantického partnerstva NATO sa „usídlilo“ v samom srdci Európy, aby mohlo vytlačiť Rusko na jeho východné hranice a znova rozdeliť Európu prostredníctvom vybudovania báz pred ruskými hranicami. Taká bola situácia so základňou Bondsteel v Srbsku (podľa logiky Pentagonu bol pešiakom Ruska). Tým sa vysvetľuje aj oranžová revolúcia na Ukrajine, ktorej cieĺľom bolo vytvoriť na Kryme americkú vojensko-námornú základňu, namiesto terajšej ruskej.
Od 11. septembra 2001 sa NATO v očiach moslimov zmenilo na armádu križiakov a tí istí stratégovia nás presviedčajú, že aliancia slúži ako bašta proti terorizmu a agresívnemu islamizmu. I tak však nemusíme byť lúmeni na to, aby sme pochopili, že víťazstvá v irackej a afgánskej kampani (čo sa zrejme aj tak nepodarí dosiahnuť) nie sú schopné skoncovať s isalmským terorizmom. Islamizmus sa dnes využíva ako štít na ospravedlnenie dávno stanovených geopolitických úloh. Nezdá sa vám, že útok na Afganistan, ktorý nasledoval po 11. septembri, bol naplánovaný ešte dlho pred týmito udalosťami a že reálnym cieľom americkej operácie bolo preniknutie amerických síl do samotného srdca Eurázie? Dá sa veriť, že Saddám Husajn bol v skutočnosti jedným zo zdrojov svetového terorizmu? Čo keď je pes zakopaný v ropných poliach?
Vojny za zachovanie prevahy amerického iméria sú vojnami o kontrolu nad prírodnými zdrojmi, ktoré sú sústredené (ak neberieme do úvahy Arktiku) medzi Arabským poloostrovom, Irakom, Iránom, Perzským zálivom, juhom Ruska (Kaukazom) a Afganistanom. Tieto konflikty, rozpútané na základe falošných motívov, Európa nepotrebuje. Navyše môžu viesť k vzniku etnického a náboženského napätia už na jej území. Rozpad Juhoslávie ukázal, do akej miery je nutný obranný systém na podporu vnútornej harmónie a odporu proti vonkajším destabilizujúcim faktorom.
Nedávna situácia v Kosove názorne demonštrovala, že Američania Európu využívajú ako miesto na „dobytie“ Eurázie (a v neposlednom rade aj Ruska), vytvárajúc napätie medzi národmi Európy a Ruska, ku ktorému smerovala srbská „výstraha“. Najvyšším bodom tejto dobyvateľskej politiky sa stal Akt o stratégii hodvábnej cesty, ktorý v roku 1999 prijal Kongres USA a ktorý bolnamierený na „rozvoj nezávislosti kaukazských krajín a Strednej Ázie“, ako aj na presmerovanie trás obchodu týchto krajín so Západom (ktoré vteraz idú cez Rusko) po starej hodvábnej ceste do tureckých prístavov, teda smerom k NATO. Prechádzajúci cez Gruzínsko ropovod Baku-Tbilisi-Džejchán veľmi dobre zapadá do tejto stratégie a čiastočne vysvetľuje rozšírenie vojenskej pomoci Gruzínsku s príchodom Saakašviliho k moci.
V polycentrickom a mnohopolárnom svete sa treba vyhnúť rozpadu kontinentu
Príchod Vladimira Putina k moci v roku 1999 umožnil Rusku znova sa postaviť na nohy po desiatich katastrofálnych rokoch a zaujať v medzinárodnej politike primerané miesto. Na pozadí vernosti Európanov myšlienke NATO (európske krajiny sa zúčastnili na agresii proti Srbsku), Rusko, Čína a stredoázijské štáty v roku 2001 založili Šanghajskú organizáciu spolupráce a ODKB v roku 2002.
Cieľom týchto eurázijských vojenských aliancií bol odpor Ruska a Číny proti americkým vojskám a ochrana samotného eurázjského regiónu. Ako povedal Zbigniew Brzezinski: „Reakciou na eurázijskú stratégiu USA je zblíženie Ruska a Číny. Dve veľmoci vytvárajú ozajstnú vojenskú alianciu proti koalícii Anglosasov a ich spojencov“.
Americký nástup na východ (od Berlína po Kyjev) sa realizuje v dvoch hlavných etapách od roku 1996 po rok 2009
V roku 1996 bola založená organizácia GUUAM, do ktorej vstúpili Gruzínsko, Uzbekistan, Ukrajina, Azerbajdžan a Moldavsko. Tieto krajiny sa snažili vytrhnúť z postsovietskeho priestoru po rozpade ZSSR a na pozadí zrútenia ruského štátu. Tieto krajiny sa samozrejme vyznačovali strategicky výhodnou geografickou polohou, čo z nich v konečnom dôsledku urobilo obete farebných revolúcií (oranžová revolúcia, revolúcia ruží a tulipánov a nepokoje po nedávnych voľbách v Moldavsku), financovaných mimovládnymi organizáciami spätými so CIA.
Symbolom „farby“ tejto asociácie sa stali jej členskí pozorovatelia – Turecko a Lotyšsko. Napriek tomu, prevraty, ku ktorým došlo neumožnili dosiahnuť očakávané výsledky (vstup do EÚ a NATO). Naopak, iba zhoršili ekonomickú situáciu bez nejakej integrácie do euroatlantického systému. Z tohto dôvodu vystúpenie Uzbekistanu v roku 2005 a totálna absencia konkrétnych výsledkov uvrhli organizáciu do stavu politickej letargie. V máji 2006 azerbajdžanský politológ Zardušt Alizade vyjadril svoje pochybnosti, týkajúce sa „perspektív rozvoja aliancie a dosiahnutia praktických výsledkov“.
V súčasnosti sme svedkami agresívneho uskutočňovania druhej etapy kampane, prostredníctvom nového frontu, ktorý sa dá skrátene označiť ako GUA (Gruzínsko, Ukrajina, Arktika).
Politická neschopnosť gruzínskeho prezidenta prinútila amerických stratégov začať v roku 2008 vojenskú operáciu, ktorá bola prerušná zásahom ruských vojsk, ktoré oslobodili územia Abcházska a Južného Osetska.
Nedávne plynové vojny s Ukrajinou svedčia o rastúcom napätí. Jeden renomovaný analytik nedávno vyhlásil, že „v budúcnosti môže na základe teritoriálnych sporov vypuknúť konflikt, čo zrejme bude viesť ku kratším alebo dlhším prerušovaniam dodávok plynu, pretože predchádzajúce plynové krízy boli vyprovokované pre to, aby sa Európania pripravili aj na takýto chod udalostí“.
Politika obkľúčenia, blokády a destabilizácie má hneď niekoľko cieľov:
– Kontrola Čierneho, Kaspického a Baltského mora, ktoré sú hlavné tranzitné zóny medzi Východom a Západom.
– Riadenie budúcich energetických koridorov, vátane projektu budovania ropovodov a plynovodov z oblastí Kaspického, Čierneho a Baltského mora, s obídením Ruska.
– Maximálne rozšírenie NATO smerom na východ, do srdca Eurázie, aby sa zúžila sféra vplyvu Ruska (hlavne v Európe a blízkom zahraničí) a zamedziť šírenie vplyvu Číny v strednej Ázii.
Menej skúsený čitateľ namietne, že Rusi a Američania sú vo vzájomnom konflikte od roku 1945 a že Európy sa to bezprostredne netýka. V skutočnosti je to práve naopak…
V polycentrickom a mnohopolárnom svete sa aliancia Európy a Ruska stane základom mieru pre celý kontinent
Vyššie uvedené dôsledky môžu pre Európu znamenať ozajstnú katastrofu. Môže nastať odrezanie od Ruska v civilizačnom, geopolitickom a energetickom pláne. Pričom nový múr v Európe sa nepotiahne cez Berlín, ale cez Ukrajinu a Európu rozdelí na proruský Východ a proamerický Západ.
Táto deliaca čiara rozdelí kontinet približne na katolícku a pravoslávnu Európu v súlade s teóriou rozdelených civilizácií, tak ako ju predstavil Samuel Huntington v knihe Zrážka civilizácií.
Za povšimnutie stojí aj to, že Čína považuje Európu za zodpovednú za blokádu Číny tak na západe (stredoázijská scéna) ako aj na východe (pri brehoch Tichého oceánu).
Táto roztržka s takými dôležitými hráčmi ako sú Rusko (najväčšia krajina na svete) a Čína (najľudnatejšia krajina na svete) je dvojnásobne nebezpečná. Ak bude napätie medzi NATO a ŠOS rásť, Francúzsko a iné krajiny západnej Európy budú vtiahnuté do konfliktu s organizáciou, disponujúcej takmer tretinou obyvateľstva, 20% svetových zásob ropy, 38% plynu, 40% uhlia a 50% uránu.
Cieľom stratégie rozdelenia Ruska a strednej a západnej Európy je okrem iného aj „uzavrieť“ Európu na malom území na západe kontinentu a zbaviť ju tých možností, ktoré by mohlo partnerstvo s Ruskom otvoriť.
Európa potrebuje Rusko v energetickom pláne, nakoľko disponuje nevyhnutnými zásobami ropy a plynu. Energetická otázka zostáva jednou z najvážnejších, pretože Európa pod vedením USA sa prikláňa v prospech variantov, spojených s veľkým rizikom. Napríklad ako je pokus zameniť Rusko za Turecko (člena NATO a kandidáta do EÚ) v úlohe dodávateľa elektronosičov (Nabucco namiesto Južného potoka) alebo účasť v konfliktoch o energonosiče.
Európa potrebuje obrovský potenciál Ruska, či už sú to ľudské zdroje (140 milónov obyvateľov), obrovské územie (17 miliónov kilometrov štvorcových) alebo prístup k Tichému oceánu. Vďaka tomu sa môže stať popredným hráčom aj v rýchlo sa rozvíjajúcej Ázii.
Rovnako tak Rusko potrebuje Európu. Reč je o odbyte surovín, o získavaní technológií a využívaní európskych ľudských zdrojov v zápase so znižovaním počtu obyvateľov na východ od Uralu. Európa a Rusko sú prirodzení spojenci. V skutočnosti zväzok Ruska a Európy (jediný garant mieru a nezávislosti pre všetky národy kontinentu) nie je len politicko-ekonomickým imperatívom, o ktorý sa treba usilovať, treba sa oň snažiť preto, lebo Rusi a Európania patria k jednej civilizácii.
Ako nedávno povedala Natália Naročnickaja: „Ozajstná spolupráca Ruska a Európy môže byť novým impulzom v rozvoji nášho kontinentu na prahu tretieho tisícročia.
Veľká románsko-germánska a ruská pravoslávna kultúra vyznávajú rovnaké apoštolské, kresťanské a duchovné hodnoty. Európa, či už Západ alebo Rusko priniesli svetu veľké príklady latinskej a pravoslávnej duchovnosti“.
To je dôvod, prečo budúcnosť Európy – je Rusko.