Niektorí vtedy dokonca predpovedali koniec histórie. Ale práve dejiny nás poučovali, že sa mýlia. “Unipolárne obdobie” dlho netrvalo. Stačilo len desať rokov, aby došlo k nepravdepodobnému útoku na americkom území. Odvtedy toto impérium začalo s dvoma vojenskými konfliktami v Iraku a v Afganistane, v mene boja proti terorizmu, vťahujúc do nich aj väčšinu európskych krajín. Táto Európa dvakrát ťažko zaplatila za svoju “spoluprácu” s NATO, v roku 2004 a v roku 2006. 

Menej než dvadsať rokov po kolapse Sovietskeho zväzu si človek musí všimnúť, že titulok vo Finacial Times je veľmi aktuálny. Päťdňová obranná vojna na Južnom Kaukaze, ktorú šikovne vyhralo Rusko, stačila na to, aby zastavila proces expanzie NATO. Po prvý raz nejaká superveľmoc vojensky znemožnila Spojené štáty americké. V auguste 2008 ruské tanky, brániace Cinchvali, rozkolísali starý unilaterálny a neoliberálny svet. 

Proti NATO – tej americkej zbrani voči Európe 

Jeho bratanec Franklin Roosevelt sa potom už poučil a na protifašistickej konferencii v súvislosti s nadchádzajúcou vojnou, si vyjednal podmienky, vnucujúc svoje požiadavky De Gaulleovi a Giraudovi. Obaja sa museli v nasledujúcich 30-tich rokoch vzdať francúzskeho koloniálneho impéria. Roosevelt na konferencii v Jalte v roku 1945 vedome a cynicky odovzdal polovicu Európy Stalinovi, zabezpečujúc tak úspech a šírenie komunizmu v nasledujúcich 50-tich rokoch, zatiaľčo Európu držali medzitým rozdelenú, a tak oslabenú. Dnes možno opäť vidieť túto logiku podriadenosti Európy, ktorú udržiavajú americkí stratégovia od roku 2004 irackým konfliktom (opozícia stará/nová Európa) a krátkodobou politikou najnovších členov EÚ, t.j. nových koloniánych štátov Ameriky (či ide o Poľsko alebo pobaltské krajiny). Táto krátkodobá politika nových členov je iracionálna, pretože sa drží logiky po studenej vojne, t.j. predovšetkým nacionalistickej, anti-európskej a hlavne anti-ruskej politiky. 
Toto vojenské a ekonomické vydieranie podporuje aj energetické vydieranie, keďže rozdeľovanie Európy “pod nátlakom” ospravedlní úcast Európanov na brutálnych a násilných akciách všade vo svete, v mene demokracie. Za tými akciami sa však v skutočnosti ukrývajú pokusy kontrolovať energetické polia, odsúvajúc Rusko bokom (Kosovo s AMBO, Afganistan s UNLOCAL, bitka o Kaspické more, projekt Nabucco, atď.) 

Odkedy sa zrútil ZSSR a berlínsky múr, NATO má problém odôvodniť svoju existenciu. Nie je schopné zbaviť sa teroristov a pašovania afgánskeho ópia, čo nedávno pripomenul aj Sergej Lavrov: “NATO sa stalo archaickou organizáciou, ktorá stojí proti – a už vôbec nechráni – európské záujmy. A to je pravda; hrozba Sovietske zväzu a Varšavskej zmluvy sa stratila a nový teroristický trend sa tiež vytratil a takmer ani neexistuje (vďaka Bin Ládenovi, ktorého vycvičila CIA), aj bez pôsobenia NATO vo svete. 


Európania musia pochopiť, že ich vojaci len dopĺňajú americkú armádu a že ich zabíjajú vo vojnách, ktoré vôbec nie sú ich! A čo horšie, Európa sa kolaborovaním s NATO dostáva do konfliktnej pozície s tými, ktorí sú podstatní pre mier a stabilitu, či ide o moslimský svet (kde sa na NATO dívajú ako na “alianciu moderných križiakov”) alebo o eurázijský svet, kde NATO vnímajú ako nástroj Ameriky, vyvolávajúci konflikty; tak ho vidí napríklad aj Rusko, budúca rozhodujúca superveľmoc, ale rovnako aj Čína, India alebo Irán. Všetky tieto mocnosti sú navzájom prepojené regionálnou organizáciou Šanghajskej kooperácie. 

V ústrety civilizácie a pevninskému zoskupeniu 
Zdá sa, že sa rodí nový poriadok multi-osi, vynáraním sa veľkej civilizácie a skupín podľa totožnosti (EÚ, Čína, Rusko, India…). Tento jav “zoskupovania” nad regionálnymi úrovnami stojí v protiklade k hnutiu “fragmentácie”, o čo sa snažila Amerika v Európe. Ten proces fragmentácie má za úcel vytvoriť malé skupiny, ľahko kontrolovateľné ekonomicky, a vojensky závislé (rozbitie Juhoslávie, Československa, projekt rozdelenia Ruska na tri časti…) Tieto fragmentácie sú dielom aliancie NATO, hoci ich dogmaticky pripisujú rozpadu Sovietskeho zväzu. Tieto nové, “na seba orientované” zoskupovania sa nedejú len v Eurázii, ale na všetkých kontinentoch. V Južnej Amerike (Argentína, Brazília, Venezuela a Bolívia), v Afrike, v moslimskom, arabskom a tureckom svete. Tieto zoskupovania sa rodia v rámci historických, civilizačných a ekonomických centier. Imperiálnymi centrami sú vo všeobecnosti veľké etnické hlavné mestá zón, o ktoré tu ide, napríklad Peking pre Čínu, Tokyo pre Japonsko, Caracas alebo Rio pre Južnú Ameriku. “Moslimovia už dlho žijú v priestore od Mekky a Teheránu po Istanbul, s podporou moslimov z Ázie. Človek si musí všimnúť, že Rusko má unikátne umiestnenie; nachádza sa na križovatke všetkých svetov. 

Euro-ruská pevninská aliancia – záruka mieru vo svete 
Amerika sa zo všetkých existujúcich zoskupení oveľa viac obáva Európy – kontinentálneho frontu. Tento ekonomický a vojenský gigant, toto gigantické impérium od Reykjaviku po Vladivostok, leží v 11-tich časových zónach a je to potenciálny vodca sveta v ekonomickej aj vojenskej oblasti. Takže jej roztrieštenie, ktoré si želajú americkí stratégovia, má jediný cieľ: všetkými dostupnými prostriedkami zabrániť pan-európskemu zjednoteniu! 

John O’Sullivan v roku 1845 napísal: “Keď sa Európa zrúti, Amerika sa stane pánom sveta.” V roku 1890 v knihe “Naša krajina” podčiarkuje, že “starnúca Európa nemá k dispozícii prostriedky ustrážiť civilizáciu a hodnoty Západu; na to sa podobrala dynamická, vynárajúca sa Amerika” a jeho záverom je: “Európa musí zaniknúť!” 
Keďže Amerika počas 20. storočia prebrala kontrolu nad všetkými moriami (od Anglicka), stratégovia teoretizujú o druhom podstatnom kroku: kontrola aj nad zemou, hlavne nad eurázijským vnútrozemím. Toto americké úsilie vysvetľoval pred desiatimi rokmi Brzezinski v knihe “Veľká šachovnica”. 

Amerika, izolovaná od ostatného sveta dvoma oceánmi vie, že o budúcnosti sveta sa bude rozhodovať na eurázijskom kontinente, keďže tam sa nachádza najviac civilizácií, najviac ľudských bytostí a najviac zdrojov. Keď chce Amerika zostať vodcom sveta, musí zabrániť vynoreniu sa iného vodcu (nemecko-ruská aliancia) a musí sa chrániť pre prípadnou alianciou, ktorú by mohli v budúcnosti vytvoriť predstavitelia tejto zóny (napríklad Európa a Rusko). Preto sa Amerika čoraz agresívnejšie stavia proti akémukoľvek zlepšovaniu vzťahov medzi Európou a Ruskom (Severský tok je ekonomickým putom). Takisto sa snažia o rozkol medzi európskymi krajinami a Rusmi (rozširovanie NATO smerom na východ a provokovanie konfliktov v Gruzínsku a zajtra možno aj na Ukrajine). 

Moskva – hlavné mesto Európy 
Pred 5 000 rokmi bola európska civilizácia usadená v slovanskej, stredozemnej a gréckej kolíske a to tak pretrvalo 3 000 rokov. Potom sa Európa porímštila. To bola Pax Romana, trvajúca 6 storočí a viedlo to k vytvoreniu dvoch kresťanských impérií, tzv. Západného a Východného. Po panike germánskych invázií sa vytvorilo embryo Európy, zmiešajúc kresťanstvo a germánstvo, a franského barbara v Ríme pokrstili. 

Po Knossose, Aténach, Ríme a Aix les Bains to bola Byzancia (Konstantinopol), ktorý zostal zjednoteným hlavným mestom (Východu) osem storočí, zakladajúc svoju jednotu na kresťanstve a na gréckom jazyku, premiestňujúc srdce Európy na pobrežie Stredozemného mora. Nasledujúcich päť storočí sa Východ zrútil pod otomanskou temnotou, zatiaľčo Západná Európa si hotovila svoju vlastnú genocídu 20. storočia. Po veľkej občianskej vojne, trvajúcej 30 rokov (1914 – 1945) sa dovŕšila priepasť madzi Východom a Západom. A čo horšie, srdcia európskej civilizácie, ktoré boli vo vojne, už nie sú teritoriálne. Pokiaľ ide o Západnú Európu, tú teraz ako spojencov riadi Washington a Východ, t.j. Moskva, sa stáva srdcom západnej sovietskej Európy. Obe tieto srdcia majú plán na ovládnutie sveta, ale iba jednému z nich sa podarí prežiť 21. storočie. Po páde berlínskeho múru sa po prvý raz vytratil koncept Európy a nahradil ho koncept Západu. Amerika sa stala centrom západného sveta a Brusel je len jednoducho podriadeným Pentagonu, ktorý reorganizuje roztrieštenú Európu v zhode so svojou vojenskou integráciou s NATO. 

Nedávne udalosti dokazujú, aké dôležité je pre Európu, aby sa emancipovala od svojho amerického strážcu a pochopila, že tento atlantický projekt (Washington-Brusel) má za cieľ stavať na zrúcaninách Európy. Pre Európanov, ktorí chcú žiť v mieri, je tento projekt neprijateľný. Európania si dnes môžu vybrať: buď brániť starý západný svet pod zástavou NATO, ktorého logikou je totálna konfrontácia s ostatným ľudstvom (s Ruskom ako prvým) alebo spolupracovať na základe pevninských náväzností prostredníctvom Ruska a prekonať visionársky pan-európsky projekt generála De Gaulea (os Paríž, Berlín, Moskva). 

Rusko za Jelcina zaspalo, ale už sa zobudilo. Teraz je to hypercentrum odporu voči násilnej amerikanizácii a voči zločinnému a agresívnemu rozširovaniu aliancie NATO. Rusko nám nedávno dokázalo, že je hotové brániť svoje záujmy, ale aj spolupracovať s Európou a aktívne sa úcastnit na projekte mierovej spoločnosti, na multilaterálnom projekte, založenom na konzultácii. Podobne ako Rusi v roku 1999, aj Európania sa musia zobudiť a oslobodiť z reťazí NATO, ktoré sa už rozšírilo až na ukrajinskú a bieloruskú hranicu. To by mohlo viesť ku konfliktu s Ruskom. 

Európa sa nachádza na eurázijskom kontinente a tvorí jej atlantický front. Rusko sa rozkladá na väčšine zeme a tvorí tichomorský front. Európa a Rusko sú per se spojené; nachádzajú sa na tej istej pevnine – Eurázii! Eurázia je spoločným domovom Európanov a Rusov, od Reykjaviku až po Vladivostok (viď prejav Maxima Mišenka na túto tému). 

Sláva Ruska tej inej Európy, eurázijskej Európy, predčí malú atlantickú Európu Bruselu. Po Aténach, Byzancii, Air la Chapelle a Konstantinopole, Moskva je novým hlavným mestom Európy. 
Moskva – tretí Rím, Anno Domini 2009. 

Čítajte viac: http://dolezite.sk/Hlavne_mesto_europskej_civilizacie.html#ixzz2FtYdXFK4