Category Archives: 2011

Election’s fraud in Russia? Нарушений на выборах 2011 в России?

И ето всё????

Add du 08 12 2011:

There is a lot from the usual media outlets about widespread, even game-changing, fakery. I would suggest that those who believe this reflect on what might be termed the Prime Law of Election Fixing: Don’t fix it so that your party loses votes and seats. Especially when they have been saying that every previous Russian election was fraudulent. This should be obvious to anyone. Secondly the results accord well (as previous elections have) with opinion polling (indeed United Russia did a bit worse). This piece shows that the results are consistent with numerous polls (here’s a reasonably perceptive forecast from two months earlier and another, based on polls, from the day before). To persist in assertions of game-changing fraud in the face of these facts is just ridiculous. By the way, if you go by the English-speaking media you would think that foreign observers thought the elections were frightful: not so, here are a number of foreign observers sayingthat they were good enough. The OSCE report does not suggest big-scale fixing either; indeed it reads like other OSCE reports: administrative resources, lack of competition, some bad behaviour.

Add du 16 12 2011:

I remain unconvinced that there was game-changing fraud on the part of United Russia. Vedomosti has been doing a recount in Moscow. After examining 294 “protocols” (the document from each polling station showing its results), starting with what it expected to be the worst, it claims to have uncovered 7456 United Russia votes stolen from other parties. As 294 protocols cover 440,000 votes at about 1500 each, this is not a very high percentage. And, because its investigation is already running into diminishing returns with fewer alleged stolen votes in each new protocol examined, the total votes alleged to be stolen will not likely rise very much more. Even if we accept – and double, or triple – these numbers, the alleged theft is a fraction of one percent of Moscow’s seven million voters. The non-Gaussian argument is declared here to be bad mathematics and the author proves his point by showing similar statistical effects from the latest UK election. (I especially recommend that you read him –Google translation). As always the North Caucasus stands out but minorities are amazingly skilful at maximising their presence at the centre where the cheques are written and it is prudent for them to pretend super-loyalty; pumping 80% up to 90% or 95% is again not game-changing. Exit polls do not impress me – too easy to fake or mis-sample. And the results broadly fit previous opinion polls.

Manifestation "Slava Rossia" !

Aujourd’hui a eu lieu une manifestation pour le jour de la constitution, manifestation organisée par les mouvements de jeunesse du Kremlin. La manifestation était organisée devant le Kremlin sur la place du manège. Je souhaite utiliser la même méthode de décompte que pour la manifestation de samedi dernier.
La zone de la manifestation est ci dessous.

 ZONE A

ZONE B


Zone A = 4.730 mètres carrés, et Zone B = 1.000 mètres carrés. Soit 5.730 mètres carrés. 

Si l’on imagine 1 personne par mètre carré = 5.730 personnes. Si l’on imagine 2 personnes / mètre carré = 11.460 personnes. Si l’on imagine 3 personnes / mètre carré = 17.190 personnes. 


Mon estimation pour la place est de 5.000 manifestants.  Attention cette estimation ne prend pas en compte les allées (bleu sur la carte). 

J’ai constaté cependant beaucoup de passage; comme la manifestation de samedi. 
Une vidéo est en ligne ici et des photos du site RIDUS sont consultables ici.

 Ci dessus, entrée du meeting (15h50)..

Ci dessous, on est a l’intérieur…

Ci dessous les allées d’accès a la place (en bleu sur la carte) 

 L’arrivée sur la place du manège…

 Ci dessus et ci dessous, 16h15, le plein de la manifestation…

 Ci dessus la presse en action 🙂

 Ci dessus en rouge sur T Shirt blanc : “une vie sans narcotiques”

 Ne trouvez vous pas cette affiche de Hillary géniale?

 La très séduisante Alena Arshinova au micro 🙂

  Dimitri Rogozine a également fait un discours a ma plus grande surprise,
y aurait-il des recompositions politiques en cours?

К новой берлинской стене?

Оригинальная статья была опубликована в РИА Новости
*
25 ноября президент России Медведев неожиданно изменил тон высказываний по
отношению к западным партнерам России и, особенно, Америке. Причиной стал
провал переговоров по противоракетной обороне, в которую Соединенные Штаты
отказались включать Россию. Но это не единственная причина. 22 ноября США
объявили, что они прекращают исполнять некоторые обязательства в рамках
Договора об обычных вооруженных силах в Европе. Этот договор, предусматривавший
количественные ограничения обычных вооружений в Европе, был подписан в 1990
году государства членами НАТО и Варшавского договора. Распад Советского Союза
изменил ситуацию и практически лишил смысла договор, который обеспечивал баланс
между блоками, ограничивая количество размещенных в Европе обычных вооружений.
В 1999 году на саммите ОБСЕ в Стамбуле Россия, Беларусь, Казахстан и Украина
ратифицировали обновленный договор. В 2007 году Москва приостановила свое
участие, сославшись на «исключительные обстоятельства, угрожающие национальной
безопасности». Москва хотела, чтобы страны НАТО ратифицировали адаптированный
ДОВСЕ, в котором не главенствует коалиционная логика, а учитывается новая
архитектура европейской безопасности.

На следующий день президент России Дмитрий Медведев поручил вооруженным силам
страны приступить к разработке мер по уничтожению, при необходимости,
информационных средств и систем управления американской системы противоракетной
обороны. В тот же день пресс-секретарь американского Совета Безопасности
заявила в ответ, что планы США в Европе остаются неизменными, и что ПРО начнет
функционировать в полном объеме в 2018 году. Москва выступает против этого
проекта, так как создание противоракетного щита вблизи ее границ угрожает ее
стратегическому потенциалу, предусмотрено размещение ракет
в Польше, Чехии, Румынии, Болгарии и, разумеется, в Турции. Что в
действительности означает их размещение в самом сердце Восточной Европы, с
севера на юг и вдоль границ Беларуси и Украины. Москва также пригрозила выходом
из нового договора по СНВ (подписанного в апреле 2010 года президентами России
и США, и вступившего в силу в начале этого года во время знаменитой встречи ― «перезагрузки» Хиллари
Клинтон и Сергея Лаврова), но и размещением наступательных вооружений на западе
и на юге, в том числе в анклаве Калининград. Наконец, к 2018 году Россия может
выйти из Договора по ПРО, если она не достигнет согласия с США по вопросу
противоракетного щита.

В 1999 году президент Клинтон подписал закон о национальной противоракетной
обороне, одобренный Конгрессом США. В то время речь шла о законе, который
позволял стране создать ограниченную системы противоракетной обороны, как
только позволят технологии. Его преемник, президент Буш, снова активизировал
проект, и в 2008 году программой предусматривалась сотня антиракет, способных
перехватить атаку баллистических ракет из Евразии или «государств-изгоев»,
таких как Иран или Северная Корея. Барак Обама в 2009 году пересмотрел угрозы,
отдав приоритет защите американских интересов в Европе через развитие системы
противоракетной обороны, предназначенной для защиты европейских стран НАТО. В
ответ россияне предложили идею объединенного щита с участием России. Но это
решение было бы равносильно передаче России некоторых полномочий по принятию
решений в рамках альянса, что сделало бы ее едва ли не членом НАТО. Решение,
которое американские стратеги, похоже, не принимают во внимание и по сей день.

Таким образом, несмотря на все отговорки, американская экспансия направлена в
сторону Евразии. Затронуты не только западноевропейские державы, покорные
политически и втянутые в экономический кризис. Есть также страны Восточной
Европы, эти территории бывшего советского блока, которые Дональд Рамсфельд в
2003 году назвал «новой Европой». Очень любопытное название, которое вероятно
должно было установить новый железный занавес в самом сердце континента,
оставив трио Россия – Украина – Беларусь по другую сторону этой новой
американской линии Мажино. Разумеется, американцы на все лады повторяют, что
развертывание военных сил на западных рубежах России направлено не против
военного потенциала Российской Федерации, а предназначено для защиты НАТО и его
союзников от возможного иранского нападения.

Однако это новое развертывание американских ракет вызывает недовольство и
беспокоит не только Россию, но и Китай. Прямым следствием стало заявление
представителя России при НАТО Дмитрия Рогозина о том, что в январе следующего
года он отправится в Китай и Иран, чтобы встретиться в Пекине с китайским
министром иностранных дел и командованием генерального штаба, а в Тегеране с
секретарем Высшего совета национальной безопасности Ирана и дипломатами.
Программа этих встреч кажется очевидной: вопрос о развертывании американской
системы ПРО. У растущего напряжения в Западной Европе есть также морской
аспект, поскольку Соединенные Штаты решили разместить часть ПРО на военных
кораблях в северных морях, завершив тем самым полное окружение России, с севера
(Арктика), юга (Турция) и запада (Центральная Европа и Балканы). Москва также
заявила, что американское военное присутствие в Арктике напрямую угрожает
интересам России. Отметим, что на юге Россия начала развертывание небольшого
военного флота в восточной части Средиземного моря. К этому флоту вскоре
присоединится российский авианосец «Адмирал Кузнецов».

В последние нескольких недель, в то время как Запад переживает системный
кризис, а его главные страны втянуты в многочисленные военные конфликты,
международные отношения приняли относительно тревожный оборот, заставив
вспомнить о холодной войне. Более того, ситуация отражает бессилие зажатых
между двумя державами европейских стран, не имеющих возможности для маневра и
четкой позиции по вопросам безопасности. Тем не менее, решение могло было быть
найдено, оно было предложено президентом России Дмитрием Медведевым в 2008
году: создание архитектуры европейской
безопасности
, призванной в первую очередь защищать интересы всех государств
континента, от Лиссабона до Владивостока

Перевод : Уголин (Ursa-Tm)

Vers un nouveau mur de Berlin?

L’article original a été publie sur Ria Novosti.
*
Ce 25 novembre, le président russe Medvedev a brusquement, et finalement, changé de ton à l’égard des partenaires occidentaux de la Russie, et surtout de l’Amérique. En cause, l’échec des négociations sur le bouclier anti-missile, les États-Unis ayant refusé d’y intégrer la Russie, après diverses négociations qui ont piétiné pendant plusieurs mois. Mais ce n’est pas la seule raison. Le 22 novembre, les États-Unis ont annoncé qu’ils allaient suspendre certains engagements pris dans le cadre du Traité sur les forces conventionnelles en Europe. Ce traité prévoyait la limitation quantitative des armes conventionnelles en Europe et avait été signé en 1990 par des états membres de l’OTAN mais également du pacte de Varsovie. L’effondrement de l’URSS avait modifié la donne et pratiquement supprimé la raison d’être du traité qui était d’assurer un équilibre entre blocs en limitant les quantités d’armements conventionnels stationnés en Europe. En 1999, lors du sommet de l’OSCE à Istanbul, la Russie, la Biélorussie, le Kazakhstan et l’Ukraine ont ratifié une version modifiée du traité. En 2007, c’est Moscou qui a gelé sa participation arguant de “circonstances exceptionnelles mettant en péril la sécurité du pays”. Moscou souhaitait que les pays de l’OTAN ratifient la version adaptée du traité FCE qui ne privilégie plus la logique de coalition, mais tient compte de la nouvelle architecture de sécurité en Europe.
 
Ainsi, dès le lendemain, le président russe Dimitri Medvedev a chargé les forces armées du pays d’élaborer des mesures pour détruire, si besoin, les moyens d’information et de commande du système de défense antimissile américain. Le jour même, le porte parole du conseil de sécurité américain a affirmé en réponse que les plans américains en Europe sont inchangés, et que le bouclier serait pleinement opérationnel en 2018. Moscou s’oppose à ce projet, considérant que la mise en place d’un bouclier antimissile à proximité de ses frontières menace son potentiel stratégique, les missiles du bouclier étant prévus pour être disposés en Pologne, République Tchèque, Roumanie, Bulgarie et bien évidemment en Turquie. En clair au cœur de l’Europe de l’est, du nord au sud et le long des frontières Biélorusses et Ukrainiennes. Moscou a également menacé de se retirer du nouveau traité START (signé en avril 2010 par les présidents russe et américain, et entré en vigueur au début de cette année lors de la fameuse réunion du «reset » entre Hillary Clinton et Sergueï Lavrov) mais également de déployer des éléments offensifs dans l’ouest et le sud du pays, y compris dans l’enclave de Kaliningrad. Enfin la Russie pourrait autour de 2018 se retirer du traité ABM si elle ne trouve pas d’entente d’ici là avec les Etats-Unis à propos du bouclier anti-missiles.


 
C’est en 1999 que le président Clinton fit adopter le National Missile Defense Act par la Chambre et le Sénat des États-Unis. A l’époque il s’agit d’une loi qui permet au pays de construire un bouclier antimissile limité aussitôt que la technologie le permettra. Son successeur, le président Bush relancera le projet,  et finalement, en 2008 le programme prévoit une centaine d’anti-missiles capables d’ intercepter une attaque de missiles balistiques qui proviendrait d’Eurasie ou d’« États voyous » tels que l’Iran ou la Corée du Nord. C’est Barak Obama, en 2009, qui réévaluera la menace en privilégiant la protection des intérêts américains en Europe, via le développement d’une défense antimissile destinée à protéger les pays européens de l’OTAN. Face à cela les russes ont proposé l’idée d’un bouclier intégré avec la participation de la Russie. Mais cette solution équivaudrait à attribuer a la Russie un pouvoir décisionnel certain au sein de l’alliance et donc en faire un quasi-membre de fait. Une solution que les stratèges américains ne semblent même pas envisager, jusqu’à ce jour.


 
Ainsi, et malgré tous les faux semblants, l’expansion américaine se poursuit vers l’Eurasie. Ce ne sont plus seulement les puissances euro-occidentales, dociles politiquement et empêtrées dans la crise économique, qui sont concernées. Il y a aussi les pays d’Europe de l’est, et ces anciens territoires du bloc soviétique que Donald Rumsfeld a pourtant qualifiés de « nouvelle Europe » en 2003. Une bien curieuse appellation alors que devrait visiblement s’installer un nouveau rideau de fer au cœur du continent, laissant le trio Russie-Ukraine-Biélorussie de l’autre côté d’une sorte de nouvelle ligne Maginot américaine. Bien sur les américains disent et répètent que ce déploiement militaire sur les marches occidentales de la Russie n’est pas dirigé contre le potentiel militaire de la fédération de Russie mais uniquement  destiné à protéger l’OTAN et ses alliés d’une possible attaque iranienne.


Pour autant, ces nouveaux déploiements de missiles américains contrarient et inquiètent la Russie mais également la Chine. Conséquence directe, le représentant de la Russie auprès de l’Otan, Dimitri Rogozine a annoncé qu’il se rendrait en janvier prochain en  Chine et en Iran afin de rencontrer à Pékin le ministre chinois des affaires étrangères et le commandement de l’état-major, et à Téhéran, le secrétaire du conseil suprême de sécurité nationale iranienne ainsi que des représentants de la diplomatie. Le programme de ces rencontres parait clair: évoquer la question du déploiement du bouclier antimissile américain. Cette tension est-ouest croissante a aussi un aspect  maritime puisque les États-Unis ont décidé, dans le cadre de ce bouclier anti-missile, de déployer des navires militaires dans les mers septentrionales, complétant ainsi un encerclement complet de la Russie, via le nord (l’arctique), le sud (Turquie) et l’ouest (Europe centrale et Balkans). Moscou vient d’ailleurs de déclarer que cette présence militaire américaine en arctique menaçait directement les intérêts russes. On remarque qu’au sud, la Russie a commencé à déployer  une petite flotte de navires de guerre en  méditerranée orientale. Cette flotte va être rejointe par le porte-avions russe Amiral Kouznetsov.
En l’espace de quelques semaines, alors que l’occident est en pleine crise systémique, que ses principaux pays sont engagés dans de nombreux conflits militaires, les relations internationales ont pris une tournure relativement inquiétante faisant ressurgir  un parfum de guerre froide. Plus que ça, la situation traduit bien l’impuissance des pays européens, coincés entre deux puissances, sans aucune marge de manœuvre et sans position bien précise sur les problèmes de sécurité. Il y aurait pourtant bien sur une solution, et elle a été proposé par le président Russe Dimitri Medvedev en 2008: la création d’une architecture européenne de sécurité, destinée à défendre uniquement et en priorité les intérêts de tous les états du continent, de Lisbonne a Vladivostok. 

La révolution des neiges?

Voila mes quelques photos triées de la grande manifestation dite d’opposition de hier.

Vous pouvez voir des prises vidéos grâce au DRONE  de RIA-Novosti ici. Ci dessous la carte de Zyalt 🙂 et l’emplacement ainsi que des échelles a dimension fournies par Yandex map.



Zone A

 Zone B

Zone A = 9.750 mètres carrés, et Zone B = 3.640 mètres carrés. Soit 13.500 mètres carrés.
S
i l’on imagine 1 personne par mètre carré = 13.5000 personnes. Si l’on imagine 2 personnes / mètre carré = 27.000 personnes. Si l’on imagine 3 personnes / mètre carré = 40.000 personnes. 


Je pense que la densité de personnes était plutot dans la fourchette basse, comme on peut le voir ici ou la.

Attention cette estimation ne prend pas en compte les allées ni les gens sur le pont ou les gens stationnés sur les quais (vert sur la carte) car ces derniers étaient en grande majorité des badauds et surtout des journalistes. Une moyenne donnerait donc 25.000, chiffre auquel il faut ajouter les alentours, le chiffre de 30 ou 35.000 me semble donc sans doute plutôt correct. Je suis ouvert a tout discussion ou toute analyse contradictoire a ce sujet.

A droite de la photo ci dessous des drapeaux rouges et a gauche des drapeaux oranges…

 Ci dessus drapeaux oranges et rouges, libéraux et communistes

 Belaya Lenta?
 La propagande politique utilisée et distribuée = celle de Boris Nemtsov

 Beaucoup de manifestants portaient soit des fleurs (ci dessus), soit des oeuillets blancs (ci dessous)..
Deux symboles hautement similaires aux révolutions de couleurs qui ont frappé l’Ukraine, la Géorgie ou la Serbie..

Mon opinion est que la population était plutot masculine et jeune (la 30aine). Plutôt des gens de la classe moyenne, moyenne supérieure.

 La présence policière au milieu de la place était relativement importante.

 Ci dessous les photos de l’allée centrale (zone indiquée par des flèches ci dessous vers 14h30, 14h45).
Comme on peut le voir la densité de population est nettement inférieure …

Ci dessous des photos de Bolotnaya Ulitsa (zone fléchée ci dessous) prises dès 15 heures, comme on peut le voir la densité est également plus faible, c’est par cette zone que sont arrives a la suite les groupes radicaux d’extrême gauche et d’extrême droite

Ci dessous vers 15 heures du cote de Bolotnaya Ulitsa l’arrivée des groupuscules d’extrême gauche, dont Levi Front, dirige par Sergey Udaltsov ancien collaborateur de l’autre Russie (avec Kasparov et Kassianov, et co-organisateur de la manifestation de ce jour.

 Photo ci dessous, présence de quelques anarchistes également, leur drapeaux m’ont fait penser a ce mouvement qui s’appelle la CNT-AIT en France.
 Ci dessus une banderole éait en Arabe (?) je n’ai pas eu le temps de voir de qui il s’agissait, plus au milieu de la manifestation, des tracts pro Kadhafi étaient distribues par un vieil homme tout seul..
 Notez ci dessus les visages cachés et dissimulés par des foulards…
 Des 15 heures et juste après les groupuscules d’extrême gauche, 2.000 ultra nationalistes ont rejoint la manifestation… Les seconds et les premiers ce jour la avaient un même slogan : La Russie sans Poutine.

 Ci dessus, idem qu’a l’extrême gauche, les visages masques, même par des cagoules ( ci dessous )


Ci dessus tout encagoulés…
Noter sur la photo ci dessous la cagoule blanche assez spectaculaire!

 Des monarchistes étaient présents…
 Derrière  tout ça quelques libéraux…

 Des monarchistes ?

 Photos prises du restaurant Рис и Рыба vers 16h30. Des 14h30 des flux de sorties et d’entrées étaient parfaitement visibles, ce qui laisse penser que pas plus de 30.000 personnes n’ont stationné en meme temps SUR la place, mais qu’un plus grand nombre est passé par la manifestation.

Comme on peut le constater ci dessus, l’atmosphère était tres détendue entre manifestants et journalistes, tout comme avec la presse j’ai trouvé. J’étais accompagne de personnes non journalistes et les policiers n’ont procédé a aucune demande pour les laisser m’accompagner ou de droit.

 Le président de la commission électorale est traite de sorcier créant des miracles 🙂

 A la tombée de la nuit la foule s’est très tanquillement dispersée
..
 Ci dessus, un nationaliste.
Ci dessous sur un banc un appel a la libération de Navalny.

 Ci dessous, des critiques de la reforme de l’éducation
Ci dessous un appel a une éducation et une médecine non payante…
On est bien loin du rêve libéral.. 

Dans le métro au retour, un sympathisant de Iabloko !
Mes impressions sont assez partagées.
Une grande majorité des gens qui étaient a la manifestation me semblaient être des gens tout a fait corrects, normaux et qui souhaitaient se faire entendre. J’ai du mal a cependant comprendre comment des antifascistes et des hooligans d’extrême droite peuvent aller a la même manifestation, en étant juste d’accord sur le départ de Poutine. Idem j’ai du mal a comprendre comment la galaxie libérale peut s’allier a ces gens la il faudra que quelqu’un m’explique un de ces jours..

Le parti communiste était représenté, ainsi que Russie Juste, j’ai eu l’occasion de toucher deux mots au député Guennady Gudkov de Russie Juste. Les délégations de ces gros partis étaient pourtant minimes ce qui est assez surprenant. Je ne saisis que peu comment le parti communiste peut manifester a cote de Iabloko ou des libéraux de Nemtsov 🙂

De la fenêtre du restaurant qui surplombait, il était facile de voir beaucoup d’entrées et de sorties, ce qui me laisse penser que beaucoup de gens sont justes venus voir. J’étais accompagné de 2 personnes qui par exemple n’avaient au préalable pas du tout souhaité aller a la manifestation. Pourtant ils sont sur les photos 🙂
La fameuse Tina kandelaki était la aussi, elle qui a pourtant voté Russie-Unie.

J’ai du mal a saisir un réel lien entre tout ça si ce n’est la Haine de Poutine
Une chose est sure, le mythe de l’état russe répressif est tombé. Désormais il est clair qu’une manifestation autorisée et de grande ampleur peut avoir lieu sans problèmes a deux pas du Kremlin, si il n’y a pas de provocations.
Des photos de la manifestation sont consultables ici.
A suivre!

Présentation de la version russe de la revue défense nationale a RGTU / Презентация русского издания французского журнала la Revue Défense Nationale в РГТЭУ

Ce 7 décembre j’ai pu participer a la présentation de la version russe de la revue de la défense nationale en compagnie de Olivier Vedrine, qui a en charge la version russe de la revue. Mes lecteurs les plus fidèles savent déjà que j’ai eu la grande chance de pouvoir contribuer au dernier numéro de la revue de la défense nationale (en Français) sur l’Arctique. La présentation a eu lieu a la faculté RGTU et le compte rendu est disponible ici.

Budúcnosť Európy je Rusko

Niet žiadnych pochybností o tom, že so skončením studenej vojny sa zavŕšila aj dlhá etapa svetového rozvoja – 400-500 rokov,

počas ktorých dominovala európska civilizácia. Na ostrí tejto dominancie posupne vystupoval do popredia historický Západ.
Nová etapa sa občas definuje ako postamerická. Prirodzene, rozumie sa nie svet ‘po USA’, tým viac nie bez Spojených štátov.
Je to svet, kde v dôsledku vzostupu iných globálnych centier sily a vplyvu sa znižuje relatívny význam úlohy Ameriky, ako to
bolo v posledných desaťročiach v globálnej ekonomike a obchodovaní. Inou otázkou je už líderstvo, predovšetkým, pokiaľ ide
o otázku dosiahnutia zhody medzi partnermi, schopnosti byť prvý, ale medzi rovnými.


Pre definíciu obsahu formujúceho sa svetového poriadku sa navrhujú aj také termíny, ako mnohopolárny, polycentrický, nepolárny.


Nemáme obavy z toho, že prebiehajúca rekonfigurácia, ku ktorej momentálne vo svete dochádza nevyhnutne povedie k chaosu a anarchii. Dochádza k prirodzenému procesu formovania novej medzinárodnej architektúry – politickej a finačno-ekonomickej, ktorá by zodpovedala novým reáliám.


Rusko sa považuje za časť európskej civilizácie, ktorá má spoločné kresťanské korene.


Surový anglosaský model sociálno-ekonomického rozvoja rovnako ako v 20. rokoch 20. storočia začína zlyhávať. Globálno-finančnú architektúru si Západ v mnohých smeroch vytváral tak, aby v prvom rade vyhovovala jemu. Teraz, keď sme svedkami zmeny finančno-ekonomickej sily a vplyvu, v prospech nových rýchlo rastúcich ekonomík ako Čína, India, Rusko a Brazília do popredia sa dostáva neadekvátnosť tohto systému v nových reáliách. Preto sa vyžaduje finačno-ekonomická báza, ktorá by zodpovedala polycentrickému modelu súčasného sveta.


Po viac ako roku, kedy odzneli tieto slová Sergeja Lavrova (jún 2008) sa dá konštatovať, že finančná kríza úplne potvrdila ich oprávnenosť. Západ rozšíril svoje metastázy medzi celé ľudstvo a pripravuje sa stiahnuť do úzadia. Všetci si teraz musíme uvedomiť, akú úlohu v tomto meniacom sa svete budú zohrávať národy európskeho kontinentu.


V čase, keď čiary zlomu sú čoraz menej jasné, musíme si uvedomiť, že jedinou šancou na to, aby európske národy prežili, je odmietnutie samovražedného „atlantického“ kurzu v prospech rozvoja a rozšírenia spolupráce s Ruskou federáciou, aby tandem „Európa -Rusko“ zabezpečil svetu prosperitu nášho kontinentu v novom mnohopolárnom a polycentrickom svete.


V mnohopolárnom a polycentrickom svete Európa potrebuje jednotu


Zabudnite na politiku, štruktúra sveta zajtrajška sa určuje ekonomikou a demografiou. Pád vplyvu USA ústi do zosilnenia snáh celého radu iných hráčov, konkrétne skupiny BRIC (Brazília, Rusko, India a Čína), ako aj arabského sveta, bohatého na energetické a ľudské zdroje. Obyvateľstvo Zeme, ktoré dnes predstavuje 6,5 milióna miliárd, dosiahne v roku 2050 počet 9 miliárd. Obyvateľstvo Európy, ktoré v súčasnosti predstavuje 728 miliónov obyvateľov (z nich tretina žije za hranicami EÚ) sa zníži na 564- 632 miliónov, čo bude predstavovať 7-8% obyvateľstva planéty a menej ako 20% HDP (rovná sa približne HDP Číny). Ak si napríklad vezmeme iba samotné Francúzsko, v roku 2050 tu bude žiť asi 70 miliónov obyvateľov (0,8 z obyvateľstva celej planéty), vek tretiny obyvateľstva bude vyšší ako 60 rokov a veľká časť mládeže nebude európskeho, ale arabského pôvodu.


V súvislosti s uvedeným, vystúpenie z EÚ a návrat k národnej suverenite sa považuje za najmenej priaznivý zo všetkých možných riešení, napriek presvedčivým tvrdeniam ľudí ako sú Nicolas Dupont Aignant, Paul Marie Couteaux a Jean Pierre Chevènement. Európska únia je na 99%, nedokonalá ale zásluhou nedokonalosti riadenia Bruselu, ktorý je filiálkou „americkej strany“, nazerajúcej na Európu iba ako na kolóniu USA. Američania (ktorých hlavnou snahou je zachovať si dominantné postavenie a ochrániť svoje záujmy) nechcú, aby Európa bola silná a jednotná, schopná nielen odmietnuť nasledovať Ameriku v ich nezákonných kampaniach, ale aj vystúpiť proti nim diplomatickou, aj vojenskou cestou.


Práve z tohto dôvodu Američania vyvíjajú také úsilie, aby vnútili Európe svojho trójskeho koňa (Turecko), ktoré bude zasievať nezhody a destabilizuje formujúce sa zjednocovanie. Netreba zabúdať ani na to, že Turecko (veľkosťou druhá armáda NATO), rovnako ako Izrael predstavuje pešiaka USA na Blízkom východe a zodpovedá za vojenskú okupáciu časti Európy (Cyprus).


To je dôvod prečo Američania urobili všetko pre to, aby presvedčili de Gaulla zrieknuť sa myšlienky jadrovej nezávislosti a vystúpenia z jednotného velenia NATO. Veď nezávislé Francúzsko, prológ k nezávislej Európe, by mohlo vyústiť do ozajstnej katastrofy pre stratégov USA, ktorí by stratili prevahu, získanú počas vojny (okupácia západnej Európy) a panstvo nad západnou časťou Európy.


Práve preto si niektorí stratégovia „americkej strany“ v Európe veľmi dobre uvedomili výhody, vyplývajúce z „odmietnutia“ EÚ, o ktoré sa usilujú s podporou „antiúniových“ a „eurofóbskych“ strán, ako to bolo napríklad v prípade Liberta v Írsku. Nedávno sa napríklad „bruselofób“ Philippe de Villiers pripojil k atlantickej Sarkozyho strane Zväzu za národné hnutie (s otvorene eurofilskými názormi), napriek tom že Sarkozy vrátil Francúzsko do jednotného velenia NATO.


Strata suverenity európskych krajín je dlhý proces, ktorý sa dá rozdeliť na dve hlavné etapy


Prvou z nich sa stal zánik impérií, ktorý vyplýval z Vestfálskeho mieru a dal do popredia taký pojem ako nacionálnosť. Táto „nacionalizácia“ európskych národov vytvorila podmienky pre 30-ročnú vojnu, ktorá pustošila náš kontinet v prvej polovici 20. storočia. Iróniou osudu samotný Vestfálsky mier ukončila 30-ročnú občiansku vojnu v Európe.


Druhou etapou bola regionálna fragmentácia. Tento proces, ktorý nám predstavujú ako progresívny politický jav (regióny sa musia stať finálnym štádiom európskej politickej integrácie) je v skutočnosti výsledkom vonkajšieho politického vplyvu zameraného na oslabenie Európy. Vzniknuté malé zoskupenia nebudú mať vlastnú ekonomickú, ani politickú nezávislosť.Takto to bolo vo východnej Európe, stačí spomenúť Československo, Juhosláviu a ZSSR. Príčiny rozpadu týchto krajín sú prosté: nepatrili do západného klubu.


Paradoxné je, že hlavné „regionalisticky“ naladené európske strany sa čoraz aktívnejšie vyslovujú v prospech rozšírenia NATO a euroatlantickej integrácie. Rovnaké politické línie zdieľajú aj bruselskí komisári, najzarytejší ochrancovia amerických záujmov v Európe.


Prirodzene, Európa, taká, akú ju zamýšľa Brusel, je pravým opakom silnej a nezávislej Európy, akú by sme chceli dosiahnuť my. Európania sa musia sami


vysporiadať so svojím osudom, byť aktívnejší a nielen postranným pozorovateľom.


Preto je potrebné, aby únia existovala aj v skutočnosti,  nielen na papieri. Svet zajtrajška bude sotva otvorenejší ako ten súčasný. Pravdepodobne to bude svet konfliktov, názorovo protichodných blokov, území, zón a civilizácií. Kľúčovou úlohou pre Európu vo svete rastúceho napätia bude vytvorenie vlastného systému obrany, ktorý umožní zabezpečiť ochranu svojich záujmov a občanov. V tomto zmysle návrhy prezidenta Medvedeva o vzniku paneurópskeho bezpečnostného systému (zámenou za NATO) sú pre Európu naozaj dôležitou úlohou.

V polycentrickom a mnohopolárnom svete je potrebné odmietnuť NATO a vytvoriť kontinentálny systém obrany


NATO je vojenské zoskupenie, ktoré vzniklo v roku 1949 ako protipól k ZSSR, ako aj preto, aby sa v budúcnosti predišlo podobnej situácii, aká sa utvorila v Nemecku. Vznik tohto zoskupenia na čele s Anglosasmi veľmi rýchlo viedlo k vytvoreniu konkurenčnej organizácii v sovietskom bloku. V roku 1955 bola podpísaná Varšavská zmluva. Dve vojenské zoskupenia, rozdelili svet na dva nepriateľské tábory, v čase, keď de Gaulle sa v roku 1958 rozhodol vystúpiť z angosaského bloku, aby sa venoval rozvoju vlastného jadrového programu.


V roku 1966 Francúzsko vystúpilo z velenia NATO a veliteľský štáb sa presťahoval z Paríža do Bruselu, kde zostáva dodnes. V  Belgicku sa tak ocitli európske inštitúcie, rovnako ako aj inštitúcie NATO. Vrátiť sa do lona aliancie sa Francúzsko rozhodlo o tridsať rokov neskôr. Rokovania o návrate krajiny do jednotného velenia NATO začal Jacques Chirac v roku 1995 a definitívne tento proces zavŕšil Nicolas Sarkozy 17. marca 2009.


Bolo by užitočné zamyslieť sa nad dôvodmi, ktoré viedli Francúzsko k návratu do NATO ako jedného z kľúčových hráčov. V súčasnosti aliancii zostali iba dve funkcie, pričom obidve otvorene zodpovedajú záujmom Spojených štátov a  zjavne sú v rozpore so záujmami Európy.


Predovšetkým, aliancia sa pre Ameriku stala zbraňou na podmanenie Európy. V tomto zmysle prebehlo rozšírenie aliancie smerom na Východ a pripojenie nových krajín (novej Európy) pod rúškom falošného strachu pred ruským imperializmom, ktorý v skutočnosti neexistuje, ale zostáva v mozgoch ľudí vďaka úsiliu amerických stratégov.


Pod zámienkou euroatlantického partnerstva NATO sa „usídlilo“ v samom srdci Európy, aby mohlo vytlačiť Rusko na jeho východné hranice a znova rozdeliť Európu prostredníctvom vybudovania báz pred ruskými hranicami. Taká bola situácia so základňou Bondsteel v Srbsku (podľa logiky Pentagonu bol pešiakom Ruska). Tým sa vysvetľuje aj oranžová revolúcia na Ukrajine, ktorej cieĺľom bolo vytvoriť na Kryme americkú vojensko-námornú základňu, namiesto terajšej ruskej.


Od 11. septembra 2001 sa NATO v očiach moslimov zmenilo na armádu križiakov a tí istí stratégovia nás presviedčajú, že aliancia slúži ako bašta proti terorizmu a agresívnemu islamizmu. I tak však nemusíme byť lúmeni na to, aby sme pochopili, že víťazstvá v irackej a afgánskej kampani (čo sa zrejme aj tak nepodarí dosiahnuť) nie sú schopné skoncovať s isalmským terorizmom. Islamizmus sa dnes využíva ako štít na ospravedlnenie dávno stanovených geopolitických úloh. Nezdá sa vám, že útok na Afganistan, ktorý nasledoval po 11. septembri, bol naplánovaný ešte dlho pred týmito udalosťami a že reálnym cieľom americkej operácie bolo preniknutie amerických síl do samotného srdca Eurázie? Dá sa veriť, že Saddám Husajn bol v skutočnosti jedným zo zdrojov svetového terorizmu? Čo keď je pes zakopaný v ropných poliach?


Vojny za zachovanie prevahy amerického iméria sú vojnami o kontrolu nad prírodnými zdrojmi, ktoré sú sústredené (ak neberieme do úvahy Arktiku) medzi Arabským poloostrovom, Irakom, Iránom, Perzským zálivom, juhom Ruska (Kaukazom) a Afganistanom. Tieto konflikty, rozpútané na základe falošných motívov, Európa nepotrebuje. Navyše môžu viesť k vzniku etnického a náboženského napätia už na jej území. Rozpad Juhoslávie ukázal, do akej miery je nutný obranný systém na podporu vnútornej harmónie a odporu proti vonkajším destabilizujúcim faktorom.


Nedávna situácia v Kosove názorne demonštrovala, že Američania Európu využívajú ako miesto na „dobytie“ Eurázie (a v neposlednom rade aj Ruska), vytvárajúc napätie medzi národmi Európy a Ruska, ku ktorému smerovala srbská „výstraha“. Najvyšším bodom tejto dobyvateľskej politiky sa stal Akt o stratégii hodvábnej cesty, ktorý v roku 1999 prijal Kongres USA a ktorý bolnamierený na „rozvoj nezávislosti kaukazských krajín a Strednej Ázie“, ako aj na presmerovanie trás obchodu týchto krajín so Západom (ktoré vteraz idú cez Rusko) po starej hodvábnej ceste do tureckých prístavov, teda smerom k NATO. Prechádzajúci cez Gruzínsko ropovod Baku-Tbilisi-Džejchán veľmi dobre zapadá do tejto stratégie a čiastočne vysvetľuje rozšírenie vojenskej pomoci Gruzínsku s príchodom Saakašviliho k moci.


V polycentrickom a mnohopolárnom svete sa treba vyhnúť rozpadu kontinentu


Príchod Vladimira Putina k moci v roku 1999 umožnil Rusku znova sa postaviť na nohy po desiatich katastrofálnych rokoch a zaujať v medzinárodnej politike primerané miesto. Na pozadí vernosti Európanov myšlienke NATO (európske krajiny sa zúčastnili na agresii proti Srbsku), Rusko, Čína a stredoázijské štáty v roku 2001 založili Šanghajskú organizáciu spolupráce a ODKB v roku 2002.


Cieľom týchto eurázijských vojenských aliancií bol odpor Ruska a Číny proti americkým vojskám a ochrana samotného eurázjského regiónu. Ako povedal Zbigniew Brzezinski: „Reakciou na eurázijskú stratégiu USA je zblíženie Ruska a Číny. Dve veľmoci vytvárajú ozajstnú vojenskú alianciu proti koalícii Anglosasov a ich spojencov“.


Americký nástup na východ (od Berlína po Kyjev) sa realizuje v dvoch hlavných etapách od roku 1996 po rok 2009


V roku 1996 bola založená organizácia GUUAM, do ktorej vstúpili Gruzínsko, Uzbekistan, Ukrajina, Azerbajdžan a Moldavsko. Tieto krajiny sa snažili vytrhnúť z postsovietskeho priestoru po rozpade ZSSR a na pozadí zrútenia ruského štátu. Tieto krajiny sa samozrejme vyznačovali strategicky výhodnou geografickou polohou, čo z nich v konečnom dôsledku urobilo obete farebných revolúcií (oranžová revolúcia, revolúcia ruží a tulipánov a nepokoje po nedávnych voľbách v Moldavsku), financovaných mimovládnymi organizáciami spätými so CIA.


Symbolom „farby“ tejto asociácie sa stali jej členskí pozorovatelia – Turecko a Lotyšsko. Napriek tomu, prevraty, ku ktorým došlo neumožnili dosiahnuť očakávané výsledky (vstup do EÚ a NATO). Naopak, iba zhoršili ekonomickú situáciu bez nejakej integrácie do euroatlantického systému. Z tohto dôvodu vystúpenie Uzbekistanu v roku 2005 a totálna absencia konkrétnych výsledkov uvrhli organizáciu do stavu politickej letargie. V máji 2006 azerbajdžanský politológ Zardušt Alizade vyjadril svoje pochybnosti, týkajúce sa „perspektív rozvoja aliancie a dosiahnutia praktických výsledkov“.


V súčasnosti sme svedkami agresívneho uskutočňovania druhej etapy kampane, prostredníctvom nového frontu, ktorý sa dá skrátene označiť ako GUA (Gruzínsko, Ukrajina, Arktika).


Politická neschopnosť gruzínskeho prezidenta prinútila amerických stratégov začať v roku 2008 vojenskú operáciu, ktorá bola prerušná zásahom ruských vojsk, ktoré oslobodili územia Abcházska a Južného Osetska.


Nedávne plynové vojny s Ukrajinou svedčia o rastúcom napätí. Jeden renomovaný analytik nedávno vyhlásil, že „v budúcnosti môže na základe teritoriálnych sporov vypuknúť konflikt, čo zrejme bude viesť ku kratším alebo dlhším prerušovaniam dodávok plynu, pretože predchádzajúce plynové krízy boli vyprovokované pre to, aby sa Európania pripravili aj na takýto chod udalostí“.


Politika obkľúčenia, blokády a destabilizácie má hneď niekoľko cieľov:


– Kontrola Čierneho, Kaspického a Baltského mora, ktoré sú hlavné tranzitné zóny medzi Východom a Západom.


– Riadenie budúcich energetických koridorov, vátane projektu budovania ropovodov a plynovodov z oblastí Kaspického, Čierneho a Baltského mora, s obídením Ruska.


– Maximálne rozšírenie NATO smerom na východ, do srdca Eurázie, aby sa zúžila sféra vplyvu Ruska (hlavne v Európe a blízkom zahraničí) a zamedziť šírenie vplyvu Číny v strednej Ázii.


Menej skúsený čitateľ namietne, že Rusi a Američania sú vo vzájomnom konflikte od roku 1945 a že Európy sa to bezprostredne netýka. V skutočnosti je to práve naopak…

V polycentrickom a mnohopolárnom svete sa aliancia Európy a Ruska stane základom mieru pre celý kontinent


Vyššie uvedené dôsledky môžu pre Európu znamenať ozajstnú katastrofu. Môže nastať odrezanie od Ruska v civilizačnom, geopolitickom a energetickom pláne. Pričom nový múr v Európe sa nepotiahne cez Berlín, ale cez Ukrajinu a Európu rozdelí na proruský Východ a proamerický Západ.


Táto deliaca čiara rozdelí kontinet približne na katolícku a pravoslávnu Európu v súlade s teóriou rozdelených civilizácií, tak ako ju predstavil Samuel Huntington v knihe Zrážka civilizácií.


Za povšimnutie stojí aj to, že Čína považuje Európu za zodpovednú za blokádu Číny tak na západe (stredoázijská scéna) ako aj na východe (pri brehoch Tichého oceánu).


Táto roztržka s takými dôležitými hráčmi ako sú Rusko (najväčšia krajina na svete) a Čína (najľudnatejšia krajina na svete) je dvojnásobne nebezpečná. Ak bude napätie medzi NATO a ŠOS rásť, Francúzsko a iné krajiny západnej Európy budú vtiahnuté do konfliktu s organizáciou, disponujúcej takmer tretinou obyvateľstva, 20% svetových zásob ropy, 38% plynu, 40% uhlia a 50% uránu.


Cieľom stratégie rozdelenia Ruska a strednej a západnej Európy je okrem iného aj „uzavrieť“ Európu na malom území na západe kontinentu a zbaviť ju tých možností, ktoré by mohlo partnerstvo s Ruskom otvoriť.


Európa potrebuje Rusko v energetickom pláne, nakoľko disponuje nevyhnutnými zásobami ropy a plynu. Energetická otázka zostáva jednou z najvážnejších, pretože Európa pod vedením USA sa prikláňa v prospech variantov, spojených s veľkým rizikom. Napríklad ako je pokus zameniť Rusko za Turecko (člena NATO a kandidáta do EÚ) v úlohe dodávateľa elektronosičov (Nabucco namiesto Južného potoka) alebo účasť v konfliktoch o energonosiče.


Európa potrebuje obrovský potenciál Ruska, či už sú to ľudské zdroje (140 milónov obyvateľov), obrovské územie (17 miliónov kilometrov štvorcových) alebo prístup k Tichému oceánu. Vďaka tomu sa môže stať popredným hráčom aj v rýchlo sa rozvíjajúcej Ázii.


Rovnako tak Rusko potrebuje Európu. Reč je o odbyte surovín, o získavaní technológií a využívaní európskych ľudských zdrojov v zápase so znižovaním počtu obyvateľov na východ od Uralu. Európa a Rusko sú prirodzení spojenci. V skutočnosti zväzok Ruska a Európy (jediný garant mieru a nezávislosti pre všetky národy kontinentu) nie je len politicko-ekonomickým imperatívom, o ktorý sa treba usilovať, treba sa oň snažiť preto, lebo Rusi a Európania patria k jednej civilizácii.


Ako nedávno povedala Natália Naročnickaja: „Ozajstná spolupráca Ruska a Európy môže byť novým impulzom v rozvoji nášho kontinentu na prahu tretieho tisícročia.


Veľká románsko-germánska a ruská pravoslávna kultúra vyznávajú rovnaké apoštolské, kresťanské a duchovné hodnoty. Európa, či už Západ alebo Rusko priniesli svetu veľké príklady latinskej a pravoslávnej duchovnosti“.


To je dôvod, prečo budúcnosť Európy – je Rusko.

La 6eme DOUMA

Les élections sont terminées et 99% des bulletins ont été dépouillés
 
Vous pouvez lire mon analyse des élections ici. 
Russie unie recueille 49,3% des voix, le Parti communiste (KPRF) 19,2%, le Parti libéral-démocrate (LDPR) 12,0% et Russie Juste 13,25% des suffrages. Le de participation aux législatives du 4 décembre s’est élevé à 60,2%. 32.348.000 électeurs ont donné leurs voix au parti au pouvoir Russie unie, qui pourrait avoir 238 sièges à la nouvelle Douma. Le KPRF aurait 92 mandats, Russie Juste 64 sièges et le LDPR en obtiendrait 56. 
 
Une carte interactive des résultats est disponible ici.
 
Voila en image la répartition de la nouvelle DOUMA.

 

 

 
Voila la répartition géographique des votes.

 

Régions ayant le plus voté Russie Unie
 

Régions ayant le plus voté parti Communiste

 

Régions ayant le plus voté Libéral-démocrate
Régions ayant le plus voté Russie Juste
Ce message est un petit évènement en soi puisque le 6 décembre 2007 soit il y a presque 4 ans, j’ai ouvert ce blog avec les résultats de la précédente élection législative

Движение прометеизма?

Оригинальная статья была опубликована в РИА Новости
 
 

В своей предпоследней статье я затронул ситуацию с некими российскими радикальными группировками, которые выступают за отделение мусульманских республик Северного Кавказа, чтобы избавить Россию от финансового бремени, которым они для нее являются. Сторонники территориального отделения аргументируют его крайней нестабильностью некоторых кавказских республик, но в основном тем, что они избавились от русского православного населения, поставив тем самым под сомнение свою принадлежность к Российской Федерации. Особенно это относится к Чечне. До 1989 года русские составляли 23,1% населения, сегодня их насчитывается только 3,7%. Кадыров железной рукой правит республикой с 2007 года, установив там гибрид чеченского традиционализма и религиозной строгости, субсидируемый Москвой. Это недавнее видео демонстрирует восстановленную чеченскую столицу, и даже если это видео на русском языке, изображения по-настоящему захватывающие. Сегодня от красоты центра Грозного захватывает дух. Однако если можно признать, что Рамзан Кадыров действительно усмирил республику (в отличие от своего бурного соседа Дагестана), то его утверждения, что деньги на роскошное празднование его 35-летия в октябре были посланы ему «Аллахом», вызывают только улыбку.


Сегодня очевидно, что дробление российского Кавказа может спровоцировать многочисленные столкновения как на самом Кавказе, так и во всех соседних странах. Этот регион является стратегическим для России и невозможно представить, кто, кроме России, смог бы поддерживать там мир и безопасность. Это так же верно, как и то, что Кавказ всегда был и остается геополитическим приоритетом, как для России, так и для Запада. Начиная с первой половины XIX века, когда Большая игра бушевала в Центральной Азии (и, в частности, привела к созданию Афганистана), Англия осознала значение и угрозу своим интересам недавних русских побед над Османской империей на Кавказе. Эти победы открыли для России выход к Черному и Средиземному морям, к проливам, и укрепили ее геостратегическое положение. Англия (морская держава) пыталась дестабилизировать Россию, особенно, поставками оружия на Кавказ или созданием комитетов чеченцев и черкесов во время парижского конгресса 1856 года, после Крымской войны. Цель была ясна, создать и поддерживать кавказский фронт, чтобы оттеснить Российскую империю (сухопутную державу) от морей. Эта мозаика народов на Кавказе будет оставаться в течение ХХ века своего рода мягким подбрюшьем Российской империи. С начала ХХ века руководители мусульманских республик России, в основном на Кавказе и в Центральной Азии, при поддержке Запада будут пытаться организовать битву за свою независимость. Так родилось движение «Прометеизма», малоизвестное движение, которое в течение всего века будет бороться за пробуждение идентичности и поощрение сепаратизм для ослабления России. Мозговой центр «Прометеизма» располагался в Польше, как доказывают некоторые недавно рассекреченные архивы. Они, действительно, доказывают «существование специального подразделения по работе с национальными меньшинствами на территории СССР (…) с целью дестабилизации ситуации на Украине, в Поволжье и на Кавказе, а также расчленения и уничтожения Советского Союза».

Большевики не могли смириться с подобными тенденциями, направленными на развал страны, и в 1922 году основные политические лидеры движения (украинцы, грузины, башкиры, татары, азербайджанцы …) были вынуждены отправиться в изгнание: первая волна в Стамбул, который помогал в развитии «турецкого сознания» внутри движения, а вторая волна ― в Европу, особенно во Францию и преднацистскую Германию. Уже в то время башкир Ахмет-Заки Валидов назвал Францию «центром тюрко-мусульманской борьбы» против России. В 1924 году в Берлине состоялась встреча Валидова с польским офицером, который ему объяснил польскую идею: поднять освободительное движение «нерусских народов» России, чтобы помочь этим народам получить независимость.

Вскоре во многих странах (Франции, Германии, Англии, Чехословакии, Польши, Турции или Румынии) начнет выходить журнал «Прометей», но подъем нацизма в Германии изменил ситуацию, и после подписания германо-советского пакта движение объявило себя «антинацистским и антисоветским». Прометейцы встали на сторону Англии и Польши, против Германии и СССР. Начиная с этого момента, движение будет получать значительную финансовую поддержку от Польши или политическую поддержку во Франции, например, через комитет France-orient, созданный под патронажем президента Сената Поля Думера. Основным проектом комитета станет создание кавказской федерации по швейцарской модели. Но этот проект кончится ничем, Лига Наций в конце концов признает границы Советского Союза, а поборники прометеизма окажутся не в состоянии объединиться. В 1939 году поражение Польши стала шоком для движения, которое было быстро подхвачено гитлеровской Германией. Нацистские стратеги также планировали возможное расчленение СССР на небольшие образования, которые было бы легче контролировать. Немцы создадут Туркестанский легион из татар и туркмен, но он исчезнет после провала немецкого наступления на восток. В конце войны Советский Союз был сильнее, чем когда-либо, и прометейцы поворачиваются к Америке, создав «Прометейскую Лигу Атлантической хартии». Движение стало пешкой «made in USA» в борьбе против СССР в годы холодной войны, через создание таких организаций, как «Institute for the study of URSS» или «American Commitee for Liberation of Bolchevism».

Значительная идеологическая путаница, возникшая в этот период, приведет к развитию прометейского направления, которое определяется как проект, основанный на этнорегиональном национализме в Евразии. Этот проект расчленения России на многочисленные образования был продуман как нацистскими стратегами вроде Альфреда Розенберга в 1939 году, так и американскими стратегами, например, Збигневом Бжезинским в его книге «Великая шахматная доска», опубликованной в 1997 году. Так что не удивительно, что эти идеи разделения России «во благо народов» сегодня перенимаются как неонацистскими группками, так и выразителями западного влияния.
В России проживает множество народов, разбросанных на огромной территории. Организация страны является примером уникального федеративного общества. Мы видим, что призывы к разрушению этой уникальной модели общества не новы, они являются последним эпизодом истории, начавшейся в XIX веке.*
Читатели, желающие знать больше о прометеизме, могут прочитать этот очень поучительный анализ (на французском языке).

Le mouvement prométhéen?

L’article original a été publie sur Ria Novosti.
*

Dans mon avant dernière tribune, j’ai abordé la situation de certains groupuscules radicaux russes qui prônent la sécession d’avec certaines républiques musulmanes du nord du Caucase russe pour supprimer le fardeau financier qu’elles feraient peser sur la fédération de Russie. Ces partisans de la sécession territoriale avancent des arguments qui sont que certaines républiques caucasiennes sont plus qu’instables, mais que surtout elles se dépeupleraient de leur population russe orthodoxe et qu’ainsi leur appartenance à la fédération de Russie devrait être remise en cause. C’est surtout la Tchétchénie qui est visée. Dans la population de Tchétchénie, il y avait 23,1 % de russes avant le recensement de 1989, il n’en reste que 3,7% aujourdhui. Le phénomène Kadyrov (on dit qu’il aime ce surnom) dirige la république d’une main de fer depuis 2007, en y ayant réinstauré un régime hybride, mélange de traditionalisme Tchétchène et de rigueur religieuse, le tout subventionné par Moscou. Cette vidéo récente montre des images de la capitale Tchétchène reconstruite et même si la vidéo est en russe, les images sont vraiment spectaculaires. Aujourd’hui, le centre ville de Grozny est d’une beauté à couper le souffle. Pour autant, si on peut reconnaître que Ramzan Kadyrov a réellement pacifié la république (contrairement à sa turbulente voisine le Daghestan) on ne peut que sourire lorsque celui-ci affirme que le budget des luxueuses festivités de son 35ème anniversaire en octobre dernier lui a été fourni par “Allah”. 
 
Il est évident aujourd’hui qu’un morcellement du Caucase russe pourrait déclencher des affrontements multiples dans l’ensemble du Caucase, et dans tous les pays limitrophes. Cette région est stratégique pour la fédération de Russie, et on n’imagine pas qui, à part la fédération de Russie, serait capable d’y maintenir la paix et la sécurité.  C’est tellement vrai que le Caucase est aujourd’hui et a toujours été un objectif géopolitique prioritaire, pour la Russie comme pour les occidentaux. Dès la première partie du 19ème siècle, pendant que le grand jeu faisait rage en Asie centrale (pour aboutir notamment à la création de l’Afghanistan), l’Angleterre avait bien compris l’importance et la menace pour elle des récentes conquêtes russes aux dépens de l’empire Ottoman dans la région du Caucase. Elles ouvraient en effet à la Russie l’accès à la mer noire et à la méditerranée, aux détroits,  et à une position géostratégique renforcée. L’Angleterre (puissance maritime) a donc tenté de déstabiliser la Russie notamment par des livraisons d’armes dans le Caucase ou par la création de comités Tchétchènes et Tcherkesses lors du congrès de Paris en 1856, après la guerre de Crimée. Le but était déjà clair, créer et soutenir un front Caucasien pour repousser l’empire russe (puissance continentale) loin des mers. Cette mosaïque de peuples, dans le Caucase, restera au cours du 20 ème siècle une sorte de ventre mou de l’impérium russe. Dès le début du 20 ème siècle du reste, des responsables des républiques musulmanes de Russie, principalement dans le Caucase et en Asie centrale, tenteront d’organiser la bataille vers leur indépendance avec le soutien de l’occident. C’est la naissance du“Prométhéisme“, un mouvement peu connu qui à travers le siècle va lutter pour réveiller les identités et encourager les séparatismes, afin d’affaiblir la Russie. Le prométhéisme aura son centre névralgique en Pologne, comme viennent de le démontrer certaines archives déclassifiées. Elles démontrent en effet “l’existence d’une unité spéciale chargée de travailler avec les minorités nationales sur le territoire de l’URSS (…) et ce fin de déstabiliser la situation en Ukraine, dans la région de la Volga et au Caucase, ainsi que de démembrer et d’anéantir l’Union Soviétique”.


 
Les Bolcheviques ne pouvaient pas tolérer ces tendances au morcellement du territoire et en 1922, les principaux responsables politiques indépendantistes (Ukrainiens, Georgiens, Bachkirs, Tatars, Azéris…) s’exilent dans deux directions différentes: une première vague vers Istanbul, qui contribuera à développer la “conscience turque” au sein du mouvement et une seconde vague vers l’Europe notamment en France et en Allemagne pré-nazie. La France est déjà qualifiée à cette époque par le Bachkir Zeki Velidov  de “centre de combat” contre la Russie. En 1924, à Berlin, une rencontre a lieu entre Velidov et un officiel polonais qui lui explique une idée polonaise: Lancer un mouvement des “indigènes de Russie” pour aider ces peuples à obtenir leur indépendance. 


 
Ensuite, la revue Prométhée se développera dans de nombreux pays (France, Allemagne, Angleterre, Tchécoslovaquie, Pologne, Turquie ou Roumanie) mais la montée du nazisme en Allemagne change la donne et après le pacte Germano-Soviétique le mouvement se déclare “anti nazi et anti soviétique”. Les prométhéens se rangeront du côté de l’Angleterre et de la Pologne, contre l’Allemagne et l’URSS. Dès lors le mouvement bénéficiera de forts soutiens financiers en Pologne ou de soutiens politiques en France, avec par exemple la création du comité France-orient sous le parrainage du président du sénat Paul Doumer. Le principal projet du comité sera la création d’une fédération du Caucase sur le modèle helvétique. Mais ce projet n’aboutira jamais, la Société Des Nations reconnaissant finalement les frontières de l’URSS et surtout les tenants de ce prométhéisme se révélant incapables de s’unir.  En 1939, la perte de la Pologne fut un choc pour le mouvement qui fut rapidement happé par l’Allemagne hitlérienne. Les stratèges nazis envisagèrent eux aussi un éventuel morcellement de l’URSS en petites entités, plus faciles à contrôler. Les Allemands créeront notamment une légion Turkestan constituée de Tatars et de Turkestanais mais celle-ci disparaîtra dans l’échec de l’offensive allemande à l’est. A la fin de la guerre, l’URSS est plus forte que jamais et les Prométhéens se tournent vers l’Amérique avec la création d’une “ligue prométhéenne de la charte de l’Atlantique”. Le mouvement deviendra un pion made in USA de lutte contre l’URSS pendant la guerre froide via la création d’organisations tel que “l’Institute for the study of URSS” ou “l’American Commitee for Liberation of Bolchevism”. 


 
La grande confusion idéologique qui ressort de cette période amènera au développement d’une ligne “prométhéenne” qui se définira par défaut comme défendant un projet fondé sur le nationalisme ethnico-régional en Eurasie. Ce projet de démembrement de la Russie en de multiples entités a été pensé tant par des stratèges nazis comme Alfred Rosenberg en 1939, que par des stratèges Américains comme Zbigniew Brezinski dans son ouvrage le grand échiquier publié en 1997. Alors ce n’est pas une surprise si ces idées de découpage de la Russie « pour le bien des peuples » sont aujourd’hui reprises tant par des groupuscules néo-nazis que par les porte-voix de l’influence occidentale. 


En Russie, il y a une multitude de peuples éparpillés sur un immense territoire. L’organisation du pays est  un modèle  de société fédérale unique au monde. On voit que les appels à la destruction de ce modèle de société unique ne sont pas une nouveauté, ils sont le dernier épisode d’une histoire commencée au 19° siècle.

 

*

 

Les lecteurs souhaitant en savoir plus sur le Prométhéisme peuvent lire cetteanalyse très instructive en Français.